Spotrebiteľ

Dňa 18.05.2026 bol do MPK predložený Návrh predbežného stanoviska k Oznámeniu komisie EP, Rade, EHaSV a Výboru regiónov Program pre spotrebiteľov do roku 2030 a akčný plán pre spotrebiteľov na jednotnom trhu „Nový impulz pre ochranu spotrebiteľa, konkurencieschopnosť a udržateľný rast“ (ďalej len “Program a AP”).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal právnou otázkou posúdenia základných rozdielov medzi spotrebiteľským rozhodcovským konaním a rozhodcovským konaním vo všeobecnosti.

Spotrebiteľ uzavrel s bankou zmluvu o úvere, ktorá obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky – napríklad jednostrannú možnosť banky meniť úrok. Spotrebiteľ sa obrátil na súd a ten rozhodol, že ide o porušenie jeho práv, keďže zmluvná podmienka bola v rozpore so zákonom o ochrane spotrebiteľa. Tým boli splnené podmienky § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého má spotrebiteľ nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ak na súde úspešne preukáže porušenie svojho práva. Nie je pritom potrebné, aby preukázal konkrétnu ujmu – rozhodujúce je samotné úspešné uplatnenie nároku.

V rámci uzavretej zmluvy o osobnom úvere s bankovou spoločnosťou, môže banka predčasne vypovedať úverovú zmluvu, v dôsledku čoho sa úver stane okamžite splatným. V spornej podmienke sa spresňuje, že o nesplnenie povinnosti ide vtedy, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky. Po prvé dlžník je povinný zaplatiť časť požičanej istiny alebo úrokov. Po druhé výška splatných a nezaplatených mesačných splátok sa rovná najmenej trom percentám zo sumy poskytnutej istiny, ak k omeškaniu dôjde v polovici doby trvania úveru alebo siedmim percentám zo sumy poskytnutej istiny, ak k omeškaniu dôjde v druhej polovici doby trvania úveru. Po tretie banka musí vyzvať dlžníka na zaplatenie dlžných súm v lehote jedného mesiaca.

Žalobca ako fyzická osoba podnikateľ s prideleným IČO, uzavrel so žalovanou spoločnosťou tri zmluvy o úvere, pričom v každej zmluve bolo výslovne uvedené, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon jeho podnikateľskej činnosti. Žalobca po určitom čase tvrdil, že ide o spotrebiteľské zmluvy, pretože úvery využil na súkromné účely, no túto skutočnosť nijako nepreukázal. Naopak, z obsahu zmlúv vyplynulo, že išlo o úvery na podnikateľský účel. Žalobca sa domáhal vrátenia časti uhradených súm ako bezdôvodného obohatenia žalovanej s odôvodnením, že zmluvy mali byť spotrebiteľské a úroky a poplatky preto neplatné. Súd jeho žalobu zamietol, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že ako fyzická osoba – podnikateľ konal mimo rámca svojej podnikateľskej činnosti, a teda že bol v tomto vzťahu spotrebiteľom.