Dedenie

Darca sa domáhal vrátenia daru, pretože tvrdil, že obdarovaný sa voči nemu správal v rozpore s dobrými mravmi. Keďže však obdarovaný zomrel a predmet daru zdedil jeho dedič, darca žiadal vrátenie daru od dediča. Právnou otázkou bolo, či možno túto povinnosť preniesť na dediča s odkazom na dobré mravy (§ 3 ods. 1 OZ).

Po smrti poručiteľa vznikol spor o dedenie, keďže poručiteľ zriadil závet, v ktorom opomenul svojho potomka ako neopomenuteľného dediča. Dotknutý dedič namietal, že takýto závet zasahuje do jeho zákonného dedičského práva.

Žalobca sa po právoplatnom skončení dedičského konania domáhal pokračovania v konaní o dedičstve po poručiteľke, keďže tvrdil, že je jej skutočným dedičom ako právny nástupca jedného z pôvodných dedičov, avšak v dedičskom konaní nebol ako účastník zahrnutý.

Žalobcovia sa domáhali určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnych predchodcoch, pretože podľa ich tvrdenia poručitelia tieto nehnuteľnosti nadobudli spracovaním a po celé desaťročia ich ako vlastníci užívali. Žalovaní boli zapísaní v katastri ako vlastníci, no žalobcovia tvrdili, že zápis nezodpovedá skutočnému právnemu stavu. Okresný aj krajský súd žalobe vyhoveli a určili, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch.

Generálny prokurátor SR podal dovolanie proti uzneseniu okresného súdu, ktorým notárka ako súdna komisárka schválila úkon matky spočívajúci v odmietnutí dedičstva v mene maloletej po poručiteľovi bez riadneho zistenia skutočného stavu veci; notárka totiž pracovala len s neurčitým údajom o „pasívach cca 50 000 €“, pričom až následné uznesenie vykonalo súpis, pri ktorom bola zistená čistá hodnota majetku 58 945,75 € a dedičstvo bolo potvrdené štátu ako odúmrť.